Máme za sebou rok 2007. Z toho logicky vyplýva, že sme v roku 2008. Nie síce dlho, ale aj tak. Oslavovať, že sme starší, sa mi zdá trápne a nevhodné. Takisto i bilancovať minulý rok. Čo bolo – bolo. Terazky som ja major. Dôležité je to, čo bude. A bude toho požehnane. Už teraz sa teším na všetky tie úskalia, ktoré nás čakajú. Slovensko je malé, atletická obec ešte menšia, ale tá nevraživosť je väčšia ako Nanga Parbat. Oneskorené prihlášky, neoprávnené štarty, nezhodné dresy štafiet, vášnivé hádavé debaty v bufete, zatiaľ čo zverenci márne čakajú na svojich trénerov v sektoroch o radu. Hádky o pár korún, ktoré nevyriešia mizivú situáciu vo financovaní atletiky, ale o čo menšie peniaze ide, o to viac sa dvíha adrenalín atletickým činovníkom. Nanútené sústredenia tam, kde nikto nechce chodiť, preteky bez pretekárov, pretože všetko, čo má ruky aj nohy, hosťuje v Česku. Naháňanie limitov na vrcholné podujatia za každú cenu, len aby sa človek dostal tam, kde uzatvorí štartové pole a čakanie na pár náhodných výsledkov, ktoré budeme prezentovať ako výsledok systematickej práce vedenia našej atletiky. A to všetko pre šport, ktorý sa volá atletika.

      Voľakedy sme hovorili ľahká atletika, ale bolo ťažké vysvetľovať nešportovcom, že Helena Fibingerová robí ľahkú atletiku, tak sa to slovíčko ľahká vypustilo. Táto ľahká atletika je veľmi ťažká. Existuje len málo športových odvetví, ktoré sa dajú s fyzickou náročnosťou porovnať s atletikou. Toľko driny a sebaovládania, ktoré vyžaduje atletika, odradí nejedného adepta na tento šport už po pár mesiacoch. V kolektívnych športoch, keď sa mi nechce trénovať, tak zvoľním a ak som dobrý herec, tréner si to ani nevšimne. A ak som výborný herec, tak zvoľňujem celý rok. Potom sa odo mňa odrazí lopta náhodou do bránky a som hrdina. Nedajbože, ak by to bol rozhodujúci zápas. Nosili by ma na rukách a mňa by to len utvrdilo, že som trénoval akurát. V atletike sú ale stopky a jediná možnosť, ako sa ich pri tréningoch zbaviť, je požičať si ich od trénera a rozdupať ich o zem. On si ale kúpi nové a tak to ide dokola. Drina za drinou. Toto vydržať znamená, že ste buď hlupák alebo inteligent. Hlupák by to všetko ale dlho nevydržal. Z toho logicky vyplýva, že atletiku robia väčšinou inteligenti. Tí, ktorí s mojím záverom nesúhlasíte, už ďalej nečítajte a kliknite si na www.footbal.com.

     Napriek tomu všetkému negatívnemu, čo som doposiaľ napísal, sa už teším na novú halovú sezónu, potom na hlavnú a som rád, že môžem byť aspoň trošička súčasťou tohto atletického kolotoča, ktorý vo mne vyvoláva neopakovateľnú eufóriu. Stačí, keď moderátor v televízii ohlási začiatok priameho prenosu  a manželka vie, že so mnou nebude minimálne dve hodiny reč. Preto vám všetkým podobným želám v novom roku čo najviac atletických zážitkov. Našim malackým atlétom želám čo najmenej rozdupaných stopiek a kupujte si len tie najrýchlejšie tretry. Viem, že len v tretrách to asi nebude, ale čo keby! A slovenskej atletike želám, aby to mierne minuloročné pozviechanie sa, nebolo len dielom náhody, ale naozajstnej systematickej práce. A všetkým atlétom na celom svete držím palce, aby na olympiáde dokázali, že atletika bola, je a vždy bude kráľovnou všetkých športov.

                          Atletike zdar!

                             Váš Albert Sofian