Naši na pretekoch šeliem

7. 9. 2011

Naši na pretekoch šeliem

Sladkých osemnásť – to bol ústredný motív ďalšieho ročníka náročných bežeckých pretekov na juhu Anglicka, ktorého názov evokuje hrôzu – The Beast (šelmy). Osemnásť rokov organizácie 13 míľového behu anglickými pasienkami, lesíkmi, krkolomnými cestičkami pri morských skalnatých masívoch, prudkými stúpaniami i klesaniami. Najkrajší darček, aký môžu dať bežci usporiadateľovi je ten, že sa na štart postavia v hojnom počte. To sa 4. septembra stalo, a keď sa pridalo aj krásne počasie, nebolo pochýb o tom, že aj tento ročník bude stáť za to.

Predpovedať vo Veľkej Británii počasie nie je záležitosť pre amatérov. Ak sa ráno prebudíte do slnečného dňa, po oblakoch nie je ani pamiatky a vyzerá to na nádherný slnečný deň, nikto vám nezaručí, že už o hodinu to nebude úplne inak. Našťastie to funguje i opačne.

Trocha geografie

Nedeľa 4. septembra ráno. Jemný dáždik kropí krajinu juhoanglického regiónu Dorset, ktorý sa rozkladá pozdĺž atlantického pobrežia. Okrem väčších miest Poole alebo Bournemouth isto poznáme len niekoľko desiatok míľ vzdialený Southampton alebo Portsmouth, mýtický Stonehange alebo turisticky vyhľadávané Salisbury. Lokalita, v ktorej pobežíme, sa volá Studland a nachádza kúsok od mesta Poole. Z poolských pláží vyzerá ako skalnatý výbežok, v skutočnosti však Poole na jednej strane a Studland na druhej, tvoria vstupné vráta pre záliv ktorý pripomína nórske fjordy. Jednou z dominánt Studlandu je zrúcanina stredovekého hradu Corfe (Corfe Castle), ktorého počiatky sa datujú od éry Sasov a vo svojej dobe slúžil ako jedno z najdominantnejších obranných postavení kráľovstva. Vôkol hradu sa rozprestiera vo svojej nahote zvlnená krajina, tak typická pre Anglicko. Na lúkach sa pasú ovce a kravy a v dedinke Corfe Castle, pomenovanej podľa hradu, sa zvítavajú nadšenci behu z blízkeho a hádam i širšieho okolia. Podľa predpovede počasia by mal dážď okolo desiatej hodiny doobeda ustať a od východného pobrežia by sa malo začať vyjasňovať. Štart je naplánovaný na 10:30 a okolo pol desiatej skutočne badať v diaľke prenikajúce slnečné lúče.

Tímový duch

Toho času je už na mieste štartu vyše tristo rozcvičujúcich sa pretekárov všetkých vekových kategórií. Pozoruhodný je anglický zmysel pre príslušnosť. Amatérske bežecké kluby možno nájsť i v maličkých dorsetských dedinkách a každý oddiel vybaví svojho zástupcu dresom. Starí aj mladí nosia farby svojho tímu na všetkých pretekoch a na štarte je radosť sledovať – žltočervené farby AC Bournemouth, modrozelené tričká Purbeck Runners, bielomodrá kombinácia Poole Runners, červenozelená Lytchett Manor Striders, orandžovočierne varianty Littledown Harriers alebo červenobiele šachovnicové tielka Watford Joggers. Počet štartujúcich sa napokon vyšplhal na cifru 407 pretekárov. Štartujeme aj my – malacký bežec Jakub Valachovič na seba naťahuje dres bežeckého portálu Beháme.sk, Juraj Moravčík, niekdajší popredný bežec AC Malacky, ktorý už pár rokov pracuje a žije práve v Poole, štartuje v čiernom tričku s dlhými rukávmi, keďže vravel, že pár dní pred štartom prekonal mierne nachladnutie. Obaja slovenskí bežci štartujú pod názvom Slovakia All stars, ktorý vyšiel z hlavy práve Juraja Moravčíka, prezývaného v Anglicku Gio (Giorgio) a je, priznávame, mierne pritiahnutý za vlasy. Ale proti gustu žiaden dišputát.

Vpred k anglickému vidieku

Na štarte riaditeľ pretekov všetkým bežcom zdôraznil potrebu byť opatrný. „Od rána mierne pršalo, uvedomte si, že cestičky budú kĺzať. Nežeňte sa dopredu za každú cenu!“ Približne každých päťsto metrov alebo v miestach, kde sa stretalo viacero cestičiek stáli tzv. traťoví maršali v reflexných vestách, ktorí usmerňovali pretekárov. Štartovalo sa z kraja dedinky Corfe Castle a hneď po vybehnutí sa pretekári pustili do prudkého klesania. V týchto miestach na úzkom asfaltovom chodníku prišli na rad aj lakte, kto mohol tušiť že jedného dňa sa tu bude preháňať štyristo bežcov. Do čela sa dostali hneď od počiatku aj naši dvaja bežci, no bolo jasné že v početnom poli sa nájdu takí, ktorí budú Slovákov trápiť. Najmä Mathew Clark z Purbeck Runners nastúpil s veľkým entuziazmom a viedol pole pretekárov. Prvá polovica trate vás vedie po anglických lúkach. Na trávnatých pasienkoch stoja občasní diváci, turisti a fotografi, ako aj dobytok, ktorý so záujmom sleduje masu ľudí. V jednej chvíli vám cestu skrížia pasúce sa kone a vy s malou dušičkou prebiehate len meter od nich. V týchto miestach sa Jakub Valachovič odpútal od zvyšku poľa a bežal sám. Za ním s miernym odstupom pracoval Clark, a držal sa i Moravčík s ďalšími domácimi pretekármi. Trať vedie k južnému pobrežiu Atlantického oceánu. Korením pretekov sú okrem pasúceho sa dobytka i tesné lávky ponad potok, drevené zábrany s úzkymi stúpačkami, umiestnené v oplotení pasienkov, ktoré treba preliezať s opatrnosťou, lebo sú šmykľavé, ako aj kúsok spoločnej cesty pozdĺž železničnej trate, kde občas prefrčí parný vlak. Po približne štyroch kilometroch prichádza náročný úsek – asi štyristometrové stúpanie malým, no tmavým lesíkom. Chodník je úzky, bežci sa musia zoradiť za sebou a najmä si musia dávať „sakramentský“ pozor na šmykľavé kamene a korene. Po vybehnutí z lesíka cestička pokračuje, po ľavej strane máte hneď plot a po pravej na vás číhajú ostré černicové kry. Človeku je v týchto chvíľach úzko, do slova a do písmena. Valachovič pokračoval v suverénnom výkone a súperom sa vzďaľoval každou minútou. „Tieto preteky som už bežal pred tromi rokmi, no nedá sa povedať, že by som si pamätal trasu. Stalo sa mi asi dva razy, že som zostal stáť a nevedel som, kam mám bežať. No potom som v diaľke objavil značku a tušil som, že idem správne. Každý takýto moment ma naplnil novými silami. Bežalo sa krásne, cítil som, že mám množstvo síl. Kam sa človek pozrel, tam videl sviežu anglickú krajinu a bez preháňania môžem tvrdiť, že preteky som si ozaj naplno užíval.“ vravel v cieli malacký bežec.

Schody do neba

A prichádzalo sa k moru. Neklamným dôkazom bol prudký vietor, ktorý sa zboku oprel do bežcov a chvíľami to vyzeralo, že im chce strhnúť štartové čísla z trička. Pretekári už mali v nohách isto vyše desať kilometrov v kopcovitom teréne. To najhoršie malo ešte len prísť. Keď sa dostanete k pobrežiu, otvorí sa vám obzor pre bohov. Pre vami len nekonečná masa spenenej vody, ktorá sa triešti na ostrých a vysokých skalách. Bočíte doprava a nevdojak obdivujete výjavy pripomínajúce Búrlivé výšiny od Charlotte Brönteovej. Vietor tu vami lomcuje z plných síl, pred vami sa hadí uzučký chodníček a vy blažene vdychujete svieži morský vzduch. Romantika čoskoro pominie! Prichádza totiž obávaná pasáž celých pretekov – schody. V mieste, kde sa stretávajú dva kopce tvoriace pobrežie, sú do svahu vystavané dlhokánske schody, ktoré navyše kĺžu. Dolu je to tristo metrov a hore ďalších tristo. Zbiehanie zo schodov vyžaduje zvoľnenie tempa a maximálnu opatrnosť. Jakub Valachovič sa na ne dostal s vyše minútovým náskokom. „Hlavou mi prebleslo – je to tu!“ Členky teraz dostávajú riadne zabrať a horšie to bude pri stúpaní. „Spred troch rokov viem, že najhoršie je dívať sa pred seba. Sledoval som pozorne každý jeden schod a pekne pomaličky som ich vybiehal. Po špičkách, cez členky a uvoľnene. No predsa v druhej polovici prišlo neuveriteľné tvrdnutie, ako keď robíte výpony. Už som nebežal, ale len vychádzal, držiac sa pritom za kolená. Hrozné!“ Na vrchole sa malacký bežec pozrel za seba a videl svojich súperov, pri zbiehaní schodiska: „Nemal som príliš veľa času sa obzerať, no tušil som, že mám pohodlný náskok a ak sa niečo významné neprihodí, mal by som si prvú priečku s prehľadom udržať až do cieľa.“

Opäť druhý

Ľahko získal a ľahko aj stratil. Valachovič po zdolaní schodov ešte chvíľu bežal po pobreží, ale potom sa cesta začala opäť stáčať na sever ku Corfe Castlu. A tu to prišlo! „Bežal som do prudkého stupáku, no čoskoro som si všimol, že cesta sa mi pred očami stráca a zneistel som. Moje obavy sa naplnili. Dobehol som k drôtenému plotu, cez ktorý nebol spravený prechod. Zablúdil som! Kam teraz? Dolu podo mnou, v hĺbke asi stopäťdesiat metrov bežal starý známy človek – Mathew Clark, ktorý figuroval na druhej priečke. Myslel som, že sa mi to len sníva, od správneho smeru som bol riadne ďaleko. Tak som sa rozbehol dolu z kopca, tráva sa šmýkala, a moja psychika bola zrazu nahlodaná.“ Kým stihol Jakub zbehnúť, Mathew Clark už zmizol z dohľadu. „Odrazu som bol druhý. Vedel som, že pred nami je ešte zopár kilometrov a mám šancu ho ešte dobehnúť, no táto situácia mi dokonale vzala vietor z plachiet. Odrazu som zistil, že som unavený a že je mi v podstate jedno, ako dobehnem. Mal som zabočiť doľava, no ja som pokračoval rovno. Hneval som sa, že na inkriminovanom mieste nestál nejaký traťový maršal, ale možno to bola i moja chyba. Nevenoval som pozornosť trati a nevšimol si značky. V každom prípade som prežíval veľmi zlé pocity,“ trpko spomína Valachovič. Napriek pesimistickým prognózam Malačan pridával tempo a po pár minútach uvidel Clarka pred sebou. „Dobehol som ho a ťahal sa s ním. Pred nami sa objavila druhá séria strmých schodov, na ktorú som pred štartom úplne zabudol a teraz som ich mal absolvovať. Žiadne vybehnutie, po schodoch som vychádzal ako starý človek s nákupom. Našťastie i Mathew a tak sa rozdiel medzi nami príliš nezvýšil.“

Rozhodol posledný kopec?

Až do konca potom Valachovič bežal za Clarkom ako tieň (obaja na fotografii). „Stále som čakal, že nájde ešte nejaké rezervy a že mi ujde. V kopcoch vyzeral byť oveľa silnejší ako ja. Pred nami sa vynorilo posledné ostré stúpanie a tu som už vedel, že do cieľa je to blízko. Musel som sa ho udržať za každú cenu.“ Clark vskutku vsadil na stúpanie a snažil sa slovenského bežca striasť. Nepodarilo sa, záverečnú pasáž ktorá viedla okolo štartu prebiehali obaja pretekári spolu. Z tohto miesta to bolo do cieľa necelých päťsto metrov, navyše dolu kopcom. Valachovič vytrielil do rýchleho úniku, na ktorý Clark nezareagoval. Po prebehnutí lúčky a úzkeho pásu lesa vybehol Malačan na zelenú stráň, kde už svietil nápis Finish. Po prebehnutí krútil hlavou a priznal, že takéto preteky ešte nezažil: „Striedavý terén, kopce, more, schody. K tomu blúdenie a napokon predsa víťazstvo. Nemám k tomu čo dodať. Nezabudnuteľný zážitok.“ Juraj Moravčík dobehol až na 118. mieste. „Prvých päť kilometrov bolo fajn a bežalo sa skvele. Potom prišli kopce, ktoré som nikdy príliš nemiloval a kŕče do nôh. Do cieľa som len doklusal,“ krútil hlavou. Priznal však, že na behanie nezanevrie, naopak, rád by sa do kolotoča atletiky vrátil: „V minulosti som celkom slušne behal osemstovku. Takéto trate mi vyhovujú. Dnešných 13 míľ je na mňa veľa. Ale neľutujem, že som išiel.“

Sezóna graduje

Usporiadatelia mohli byť spokojní. Pretekári žiarili spokojnosťou a navyše vyšlo počasie, čo nie je v Anglicku ozaj bežné. Pre našich bežcov sezóna pokračuje. Jakub Valachovič ešte plánuje absolvovať zopár dráhových pretekov a opäť sa zúčastniť ďalších kôl Moravsko–slovenského pohára. Juraj Moravčík sa čoskoro chystá na návštevu na Slovensko a taktiež sľubuje, že bude trénovať. Hlavná sezóna graduje, tak si ju vychutnajme na sto percent.

–TK AC–

Niektoré zaujímavosti:

Olympijský štadión pre OH v Londýne 2012 je už dokončený. Ako vidno, okolie je však stále rozostavané. Naša inšpekcia nezaznamenala významné nedostatky...