Musím neskromne priznať, že je to naozaj úspech byť tretí v hodnotení v rámci Slovenska na halových M-SR dorastu v atletike. S štyrmi pretekármi sme dokázali to, na čo športové gymnáziá a iné veľké, najmä bratislavské oddiely, momentálne nemajú. Píšem so štyrmi, pretože ani ten najlepší pretekár nič nezmôže bez tých ostatných. Janko Beňa a Alexandra Štuková si zaslúžia za svoje výkony naozaj absolutórium, ale bez Dana a Jakuba by to takto nezvládli. Takže veľký podiel na ich úspechu majú aj oni. To, ako "Vili" a "Deny" zvládli svoje disciplíny je už výsledok ich práce za obdobie október až január. Aj keď som upozorňoval, že moja skupina sa na halu nijak zvlášť nepripravuje a pôjde ju len z plného tréningu, Jakub a Dano ma nesklamali. Je to reálny obraz ich prípravy na tréningoch počas celého obdobia. Každý mali myšlienky rozptýlené určite inde ako Krčmár, Turčáni alebo Šimík. O disciplíne ani nehovorím... Dano to všetko ešte umocnil pochybením na štarte šesdesiatky a ta štafeta bola len dôkazom toho, že keď sa má pokaziť, tak všetko. O nacvičovaní odovzdávok tiež pomlčím... Ale je to škoda. Všetko je ale len v ich hlavách a podľa môjho názoru, určite majú naviac. Po týchto, pre nás, kontroľných štartoch v hale a po celom zimnom prípravnom období sa na členov mojej skupiny pozerám opäť trošku inak. Janko Beňa ma prekvapil a hodnotím ho zo všetkých najlepšie. Aj keď rezervy tam ešte sú, a to najmä v disciplíne. Alexandra mala počas tohto obdobia niekoľko zdravotných problémov. Dvakrát so svalom a dva výpadky zapríčinili infekčné ochorenia dýchacieho traktu. Nedostatočná regenerácia a neprimerané obliekanie, aj to všetko zvyšuje riziko zranení a chorôb. Každá neúčasť na tréningu i na regenerácii je prekážkou v dosiahnutí spoločne stanovených športovýh cieľov. Ak chce Sandra vážne rozmýšľať o úspechu na MS do 17 rokov, tieto nedostatky musí minimalizovať. Napriek všetkému som s vystúpením na M-SR dorastu spokojný, aj keď ako som uviedol, mohlo to byť ešte lepšie. Mať také úspešné deti, ktoré na sebe dokážu takto pracovať je určite túžbou každého rodiča. Aj keď šport, v tomto prípade atletika, nie je všetko. Musím ale spomenúť, čo ma veľmi sklamalo. Na takéto významné preteky, a aj keby neboli také významné, sa prišli pozrieť len rodičia dvoch pretekárov. Štukovci chodia pravideľne a Renáta Beňová prišla aj napriek zdravotným problémom (obdivujem ju). "Rudyho" Rusňáka nerátam, veď je predsa tréner! Vyvrcholenie jesennej a zimnej časti atletickej sezóny a rodičia nikde. Ani na tréningu, ani na pretekoch... Každý máme svoje starosti a svoje problémy, ale aspoň raz za pol roka by sme si na svoje dieťa, na tom na čom nám, aspoň si myslím, záleží najviac, mohli - mali urobiť čas. A kde boli ostatní? V hľadisku som videl len Anetu Hollú. Smutné... Kde bola Barbora Šimková? Mala mať tréning, a ani sa neozvala. Veď aj nej pomáha Dano s Jakubom a aj oni majú podiel na jej výkonnostnom raste. Kde bol Jakub Valachovič, náš novinár? Aspoň, že sa ospravedlnil, ako aj predminulý týždeň na celkom slušne obsadenom Elán mítingu s medzinárodnou účasťou. Kde boli žiaci športových tried, ktorí tak žerú tu našu atletiku? Kde boli rodičia našich nádejných žiakov - atlétov, ktorých deti budú o pár rôčkov štartovať na podobnom šampionáte. Najsamprv ani nevedia, že nejaké majstrovstvá boli. Ale veď máme stránku, píše sa v médiách atď. A neukázali sa ani ostatní priatelia AC Malacky...? Po minulé roky bola známa naša živá a početná divácka kulisa. Vyvesené zástavy, rapkáče a tradičné povzbudzovanie všetkých našich atlétov je rázom preč. Kde je pán Ozorák a rozhodcovia z plochy, ktorí sa sťažujú na hlasité ovácie a povzdudzovanie našich fanúšikov? Z Majstrovstiev sme si priviezli domov tri zlaté a jednu bronzovú, ale nemáme ani jednu spoločnú fotografiu. Janko Beňa i Alexandra by si určite chceli pozrieť svoje úspešné výkony aj na videonahrávke, ale nemajú nič. Ak by sme chceli, môžeme si pozrieť len Rudyho 60-tku, alebo časť z neslávne slávnej štafety. Keď sme po pretekoch išli na večeru, na pizzu. Atmosféra bola ako na pohrebnej hostine, na kare. Musím sa priznať, že aj keď som bol iniciátorom tejto akcie, chcel som odísť. Malo to byť príjemné posedenie a malá oslava úspešného smerovania našej prípravy. Vlastne sme sa vôbec nemuseli rozprávať o atletike, veď sme predovšetkým ľudia a verím, že aj kamaráti, priatelia. Niekde sa asi stala chyba. Alebo, že by sa nestala...?

                                                                                                                  Petr Filip