V hale Elán na M-SR dospelých som bol po dlhých rokoch len v roli diváka, pretože momentálne mám v skupine len mlaď, tak som si pozrel tieto preteky len z pohľadu atletického priaznivca a bolo sa na čo pozerať. Povedal som si, že sa na tieto majstrovstvá budem pozerať ako nezaujatý divák, čo je v podstate nemožné, pretože atletikou žijem, ale aspoň som sa o tom pokúsil. Nuž a tu je niekoľko mojich postrehov.

 Prvým pozitívom bola veľkoplošná obrazovka. Zútulnilo to halu a dodalo to pretekom šmrnc. Potom to nešťastné moderovanie. Na akustiku tejto haly treba mať hlas a to má málokto. Chce to ostrý jasný hlas a do toho trocha emócií. To sa podarilo Máriovi Porubcovi , ktorý po dlhej dobe vniesol do haly tak potrebné emócie a bolo mu rozumieť každé slovo.  To boli na začiatok dva plusy, ale preteky robia hlavne atléti a niektorí ich doslova spravili.

Beh na 60m mužov nemal chybu. Ján Volko začína byť atlétom, na ktorého sa oplatí prísť a to je pre našu atletiku dobre. Aj v rozbehu aj vo finále išiel naplno, žiadne šetrenie a bola radosť sa na tie behy pozerať. A keď, a nielen podľa mňa, po štarte, ktorý mal rozhodca vrátiť, mu reakcia nesadla, zabojoval ako z partesu a obhájil prvenstvo pred stále sa lepšiacim Bujnom. Nuž, takto by mal vyzerať vzorový atlét. Aj keď to boli v úvodzovkách len M-SR, Ján Volko ich zobral s plnou vážnosťou a pripravil divákom pekný zážitok.  To isté som zažil aj na 200m žien. Krásny beh Bezekovej, ktorej skvelo sekundovala Putalová ma tiež potešil. To boli také dva najsvetlejšie momenty, ktoré spravili z M-SR celkom slušné predstavenie. 

Ale dalo sa pozerať aj na iné disciplíny a človek sa v hale nenudil.  Ako bývalý skokan by som si rád zgustol na diaľke a trojskoku, ale naši najlepší skákali len z krátkych rozbehov a poňali tieto majstrovstvá ako tréning.  Ich priority sú nastavené inak, takže ma potešila aspoň Lucia Vadlejch a jej 631cm v diaľke.   Vyzeralo to veľmi ľahučko a ak by predkopla, tak je na 650cm. Mňa ako diaľkara mrzí, že si vybrala viacboje, pretože v diaľke  má úžasný potenciál, ale my v Malackách to neovplyvníme.

A čo ma ešte potešilo, tak to bol kopec dobrých výkonov od mladých pretekárov. Ono to ani nejde menovať, pretože ich bola plejáda. Znamená to iba jedno, že o budúcnosť slovenskej atletiky nemusíme mať strach.  Trocha ma mrzí, že tak skvelé ročníky 99 a 2000 trocha stagnujú, pretože to vyzeralo na nástup silnej generácie. Ale ešte nič nie je stratené. V týchto rokoch sa láme chlieb a možno tu by mal zväz podať pomocnú ruku, aby sa presadili títo pretekári aj v junioroch. Megela, Benda, Žilavý, Bugoš, Zapletalová, Zavadská, Domotor, Zavilinská, Lehotská, Baran, Slošárová/98/, pretože toto všetko sú talentovaní pretekári, ktorí už niečo v atletike dokázali a majú pred sebou to najťažšie obdobie. Niektorým sa darí menej, niektorým viac. Adrián Baran, klobúk dole za 16,50 v guli, ale verím, že táto generácia ešte nepovedala posledné slovo a len sa rozbieha.

Takže som strávil v hale Elán dva príjemné dni a mohol som si pozrieť našu halovú atletiku takmer v plnej kráse. Nuž a nebolo to zlé predstavenie.  Stále plačeme, že nemáme trénerov. Ale zjavne máme, len im pomôžme. Nemáme pretekárov? Čoby nie, len im pomôžme.  Na to, že máme na Slovensku dve haly, to nie je až také zlé. Ešte jedna na východe by sa zišla, ale čo už.  Keď som bol v USA na M-sveta juniorov a videl som tie podmienky, aké tam majú atléti na tréning, povedal som si, že keby trénovali na Slovensku, tak sa ani nerozbehnú. Niekedy, ak človek nemá podmienky, musí zapojiť rozum, aby sa vyrovnal tým, ktorí tie podmienky majú. A to môže byť motor, ktorý nás ženie dopredu. Samozrejme nejde to do nekonečna, trénovať v 15-tich stupňoch a behať 6.58s, ale čo už s tým spravíte, keď tí hore na šport se-ú.  Základ je nedať sa odradiť a robiť to stále lepšie. A zdá sa, že atléti zatiaľ bojujú. 

Ak sa niekomu zdá článok z môjho pera priveľmi optimistický, znamená to len jediné, že už asi starnem a začínam mať na sentiment právo. 

                                        V.Handl