Levica Eliška a gazela Monika v symbióze
30. 5. 2013
Mať v skupine dve takéto atlétky je radosť. A okulahodiace potešenie je sledovať ich pri tréningu. A to nielen kvôli výzoru. Dva odlišné typy pretekárok, ktoré sa majú rady, ktoré si pomáhajú a ktoré si, a to je u dievčat pozoruhodné, nezávidia a tešia sa jedna z úspechu druhej. Eliška mi pripomína levicu, ktorá väčšinu času prespí, odpočíva, ale keď príde jej čas lovu, v tomto prípade skoku, v tom okamžiku sa mení na dravca, ktorý sa zmení na nepoznanie a jeden sa až čuduje, kde sa v nej berie toľko energie. Ani na tréningu to nestojí často za veľa a rozčuľovať sa, že do tréningu nedáva maximum, sa mi zdá za tie roky zbytočné, pretože viem, že jej čas príde v pravú chvíľu, vtedy keď to potrebuje. Počas svojej aktívnej skokanskej kariéry som zažil pár skokanov podobného typu a väčšinou to boli tí, ktorí to dotiahli v atletike veľmi vysoko. Nikdy nezabudnem na svojho času najlepšieho československého skokana Jána Leitnera, s ktorým som mal česť trénovať v Dukle Praha a ktorý na tréningu skočil maximálne 740cm. Keď však prišli preteky, bol to už iný Pitlík, ako sme ho kamarátsky volali a skoky cez osem metrov neboli preňho problémom. A čím dôležitejší pretek, tým lepší skok. A Eliška mi ho v mnohom pripomína. To Monika je iné kafé. Lahodné pohyby, každý cvik robí s úžasnou eleganciou , takže tréning s ňou nie je nikdy nudný, pretože je vždy na čo pozerať. A keď náhodou stratí svoju eleganciu, to je pre mňa znamenie, že treba prestať, pretože niečo nie je v poriadku. Vyznávači tvrdých tréningov mi možno budú oponovať, že atlét sa musí na tréningu zaťať, ale ja hovorím, že ak by sme levice a gazely začali cepovať, stratili by svoju prirodzenosť a to by už nebolo ono. Atlét je vtedy dobrý, keď z neho srší určitá živočíšnosť a tá sa dá tvrdým tréningom ľahko zničiť. Pozerať na Bolta je zážitok pre jeho uvoľnenosť, hravosť a radosť z pohybu. A to sa nedá dosiahnuť tvrdým tréningom. Tým sa to dá jedine stratiť. Vždy som si myslel, že keď viacej drepnem, zabehnem viac úsekov a narobím tisíce odrazov, tak aj ďalej skočím. A potom som začal trénovať s Robom Szelym, ktorý bol odo mňa oveľa slabší, behal menej než ja a v odrazoch bol proti mne babrák. Bol však spojením leva a gazely a skočil 805cm, čo je dodnes slovenský rekord. Na tréningoch som sa naňho nemohol vynadívať. Vtedy som pochopil, že chcem byť trénerom a mať čo najviac takých Robov. To je však asi to najťažšie, aby tréner takých našiel. A potom sa už len modliť, aby som mal síl a schopnosti pretaviť moje predstavy do ich skokov. Ak sa mi to podarí, potom si budem môcť povedať, že som tréner. Podmienky, peniaze, sústredenia, teplo, Kanárske, Južná Afrika, to všetko je vám prd platné, ak nehľadáte podstatu skákania, ale bazírujete na sekundárnych veciach, ako sú tréningové plány a podobné koniny. Ja viem, že aj to sú všetko dôležité veci, ale vysvetlite to takej levici , ktorá to má na háku. Veru byť dobrým trénerom, nie je vôbec ľahká vec a som zvedavý, či sa raz budem takým titulom môcť hrdiť. V .Handl
Komentáře
Přehled komentářů
Tips clearly taken!!
how to write essay for scholarship https://service-essay.com how to cite a website in an essay https://helpmedomyxyzhomework.com
essay writing services scams g69hlt
(GregoryPig, 6. 4. 2023 13:08)