Aj v tomto roku sa konal v B. Bystrici  seminár trénerov atletiky. Za tie roky čo sa týchto seminárov zúčastňujem, som si k nim vytvoril aký-taký vzťah.  Nehovorím,  že by to bola moja srdcovka,  ale človek sa stretol s ľuďmi, ktorí majú radi atletiku, pokecal o problémoch, sem tam sa niečo nové naučil a hlavne nezabil veľa času, pretože semináre boli jednodňové a nikto nemal snahu ich naťahovať, aby sme sa čo najskôr dostali domov. V marci tohto roka nás však čakal seminár dvojdňový, takže v sobotu aj v nedeľu mali byť prednášky nielen teoretické, ale aj praktické spolu s ukážkami prevedenia jednotlivých disciplín.  Nuž som čakal, ako to celé dopadne. Predsa len je rozdiel vypočuť si pár prednášok a frčať domov,  či stráviť v Bystrici dva dni.  A ešte k tomu som mal mať aj ja spolu s Robom Piačekom prednášku o skoku do diaľky, takže logicky som tento seminár musel brať trocha osobnejšie, preto aj toto moje hodnotenie treba brať z tohto uhla pohľadu. Už dopredu sa ospravedlňujem tým, ktorí nie sú nadšení zo smerovania SAZ-u, že nebudem prskať oheň a síru, ale budem voliť miernejšie slová. V prvom rade ma zaujalo osadenstvo. Tvorili ho zväčša mladí tréneri, ktorých som nepoznal a len v malom množstve boli zastúpení starí harcovníci. Kto čakal ostré výmeny názorov, možno nejaké tie invektívy, musel odísť z Bystrice sklamaný.  Žeby čakala slovenskú atletiku generačná výmena? Bolo by načase.  Pretože osobne si myslím, že už nie je v silách nás starších trénerov posunúť milovaný šport kupredu. My si len myslíme, že všetko vieme, ale atletika vo svete je niekde inde a my tam už, bohužiaľ, nedovidíme. Možno budú mať mladí lepšie oči a dovidia za obzor, ktorý je nám starším nenávratne stratený. Verím, že mladým trénerom pomohol tento seminár trocha sa zorientovať v problematike nielen jednotlivých disciplín, ktorých sa prednášky týkali, ale aj v slovenskej mládežníckej atletike ako celku. A tie prednášky nemali chybu. Rudo Pátek je trénerský fanatik, stále hľadajúci niečo nové, so zmyslom pre detaily. A ak niekto prišiel s tým, že chce trocha porozumieť oštepu, po tejto prednáške musel byť spokojný. Mňa zaujal Libor Charfreitag a jeho kladivo. Musím sa priznať,  že som už v atletike trénoval všetko, ale ku kladivu som sa nikdy nedostal. Technika mi pripadala tak zložitá, že som si na ňu netrúfal.  No a Libor všetko okolo kladiva vysvetlil tak jednoducho, že som to aj ja pochopil. Zrazu tá Saint-Exupéryho ovečka akoby vyšla  z krabice a mne sa načrtli jasné kontúry tejto disciplíny. Takže už sa ho nebudem báť chytiť do ruky a ľutujem, že som roky rúčku odkladal a kladivo používal ako guľu.

Nesmiem zabudnúť ani na prednášku zo športovej psychológie, ktorá mala u trénerov veľký ohlas.  Teda až na mňa, pre ktorého tieto psychologické omáčky neboli nikdy doménou. Ja chápem, že psychológia športu je dôležitá, ale tam doma nie som. Nuž jednoducho stará škola. Chceš ďaleko skákať?  Tak trénuj a ja ti pomôžem.  Ak máš pocit, že ti v tom bráni konštelácia hviezd, alebo geopolitická situácia vo svete, tak choď cvokárovi.  Ja som tréner. Každý nech sa drží svojho.

No a perlička na záver. Na konci dvojdňového maratónu sa mali vyjadriť tréneri k tomu, či si želajú, že by sa mali zrušiť M-SR mladšieho žiactva, alebo či sú za ich zachovanie.  Bolo to tak pol na pol, ale prevahu 4 hlasov mali tréneri, ktorí boli za zrušenie týchto majstrovstiev.  Ja síce patrím do skupiny „rušiteľov“, ale chápem trénerov, ktorí dávajú atletike celé srdce, majú svojich zverencov radi, trávia s nimi všetok voľný čas a chcú, aby sa deti zo športu radovali. A nie je väčšia radosť pre mladého športovca, ako keď mu svieti medaila na krku. A ešte k tomu zo Slovenska!  Zväz čaká neľahká úloha, vysvetliť trénerom priority, na ktorých chce postaviť základy atletiky do budúcna tak, aby sa s tým ich stotožnilo čo najviac.  Aby aj mladí tréneri mali pocit, že sú súčasťou tohto celku,  nehrali sa na vlastnom piesočku a chápali priority zväzu.  Pretože rámec je jasný. Detská atletika, PZPM, ŠT, ZPM atď. Ten ale žiadnych špičkových trénerov nevychová. Dôležité je smerovanie, cesta, čiastkové ciele a tam zatiaľ jednota v hnutí nie je.  Nuž uvidíme, aké budú ďalšie kroky vedenia na ceste k úspechom, ktoré slovenská atletika potrebuje ako soľ. 

                                                                                                                     V. Handl